Karmel Edith Steinové

Dopis rodičom

Konečne voniam…som si pomyslela, keď som vyšla zo sprchy po príjazde domov. Všetok ten pot, pach, lepivosť však stáli za to, čo som videla a zažila.

Celé sa to začalo už dávno, keď sestry oznámili, že sa plánujú exercície v Dolomitoch. Môj mozog spracúval túto informáciu postupne, pomaly, uvažujúc, či mám nejaký dôvod neísť…okrem finančnej stránky. Pri tej som však privrela obe oči, povedala si, že to sa spraví a čo najskôr som sa nahlásila, aby mi nik nevyfúkol miesto. A bolo dobre, že som to spravila. Už totiž pár rokov mi bolo jasné, že kopce, hory … to je moja akoby druhá existencia. Veď už na ceste z Bratislavy do rodných Košíc okolo Žiliny kde začínajú prvé kopce, mi bolo jasné, že moja nálada rastie prudko nahor. Možno to bolo čiastočne aj tým, že som šla domov, ale … nížiny ma nikdy nebavili. A tentokrát som zistila, že hory sú fakt moja veľká láska. Asi doživotná. Nemám problém sa vycapiť niekde na pláži, avšak pohľad na svet zhora, keď sa oči môžu upierať do diaľky a hoci vidieť ďaleko, i tak nevidieť všetko … je iný, jedinečný.

A možno by stálo za to nejako spomenúť, kto každý bol. Takže: organizátorka: s. Raffaela s pomocníčkou s. Denisou, ich spolusestra s. Paola. Duchovné vedenie zabrali: o. František a o. Petr. Ostatní: Lenka (bývala spolubývajúca z Karmelu) so svojou sestrou Paulou, Míša, Jana, Ivča, Vanda, Aleš, bratia Petr a Pepa, Filip, Michal, Štepán, Matěj, Peter a ja. Mená Vám nič nehovoria, ale … no snáď si nebudete sťažovať. Mne je to jednoduchšie, ako stále vypisovať, jedno dievča, henten chalan. Tak keď mi napadne, napíšem mená. Bude to prehľadnejšie. Apropo.. je to dvadsať kusov? 🙂

Odchádzalo sa v pondelok s hodinovým oneskorením, ale to nie je taká tragédia. Celou cestou pršalo, videli sme samé mraky, dážď a mraky, a dážď. Z času na čas nám s. Denisa povedala niečo v tom zmysle, že: „tak tuto po pravici sú nádherné hory“ a „viete, po ľavej strane, keby bolo pekne, sú krásne kopce“ … tak sme si pocvičili trošku fantáziu, lebo sme videli iba hmlu. Ale keď som potom na druhý deň videla, aké hory sú vôkol mňa, zistila som, že mám fantáziu vyvinutú dosť slabo.
Cesta tam bola teda zaujímavá väčšinou iba natoľko, nakoľko sme si ju spestrili my – naša posádka auta, prípadne nakoľko nám ju spestrili ostatné posádky.
Šli sme štyri ženské vo Felícii. Na ceste boli časté kolóny, či už kvôli opravám ciest, haváriám v dôsledku počasia, alebo vďaka tomu, že bol pondelok – pracovný deň a ľudia šli do práce. Nakoniec sme boli vďačné za upršané počasie, lebo ako sme sa tak vliekli hore kopcom, s miernymi obavami sme sledovali ako sa nám pomaly prehrieva auto. Myslím, že by dostalo úpal, keby sa muselo plahočiť hore kopcom v kolóne. 🙂 Takto ho aspoň trochu chladil dážď. Keďže som mala foťák a nemala som čo robiť, fotila som. Všeličo … pekné, i nepekné, rozumnosti, i nerozumnosti. Prevažne bez zmyslu. Až na druhý deň, keď som musela vymeniť baterky, mi došlo, že som ich fakt nemusela míňať na také hlúposti. Veď uvidíte, keď prídem domov s napáleným CD. Ale asi prídem s DVD, lebo budem mať fotky aj od iných.
Mali sme cestou pár prestávok, kde sme sa čakali, lebo nie každý vedel, kadiaľ ísť, a aby sme nezistili až na konci cesty, že sa niekto stratil. Najzábavnejšie bolo auto Espace – Fantóm cesty. Raz sme ho čakali na Europabricke, či ako sa to píše. Čakali sme ho vonku moknúc v daždi. (Jana, Ivča a ja sme navyše zmokli ešte vďaka tomu, že sme šli pozrieť ako vlastne vyzerá veeeeeľmi vysoký most.) Ako tak čakáme, už sme premýšľali, že sa asi stratili…keď tu zrazu tuším Petr vraví: aha, to sú oni! Áno, boli to oni, a my sme sa tešili…ale iba pár sekúnd, kým sme nezistili, že oni nemajú v úmysle zastať. Tak sme sa všetci rozutekali k svojim autám, aby sme ich dobehli.
Po čase sme opustili diaľnicu. K dažďu sa pridali aj nejaké blesky. A jeden z nich asi vyradil signalizáciu v tuneli. Takže bola červená straaaaaaaaašne dlho. Autá sa už otáčali. Ale nám sa veľmi nechcelo, lebo to by znamenalo obchádzku desiatky km navyše. Našťastie prišla potom údržba, ktorá sa snažila semafor opraviť. Ale bolo vidno, že to búrka spravila dôkladne. Zelená nechcela naskočiť. Tak sme šli proste na červenú do tunela. Veď sme vedeli, že v tuneli je všetko OK, že to blbne iba technika. Ešte predtým sme si vypočuli správy, že silné krupobitie pobilo dosť úrody, tak nám bolo jasné, že tunel je prechodný. Alebo sme viac-menej v to dúfali.
Považujem za taký menší zázrak, že sme došli všetci do cieľa. Cieľom bola Sappada, kde sme tesne pred koncom stihli stratiť dve autá, ale aj tie sa našli.

Na druhý deň sme mali naplánovaný rozbeh po horách. Nejakú menšiu túru, aby sme si zvykli. Na kopce, nerovný povrch, topánky…a najmä asi na vysokú čistotu vzduchu. Ráno sme sa zobudili na raňajky pozerajúc, že už zasa (alebo ešte stále?) prší. Pôvodný plán bol odísť o desiatej. Či o pol desiatej? Neviem presne, ale odchádzali sme o pol dvanástej zhruba, pretože nielen chlieb sa šiel kúpiť, ale niektorí nemali pršiplášť. !!! Niektorí asi spoliehali na vetrovky. Ale cestou do Sappady zistili na parkoviskách, že nie sú asi také nepremokavé, ako mysleli. Nakoniec sme sa však pohli. A šli sme a šli sme a šli. Šli sme k jazierku Laghi d´Olba, alebo tak nejako, ktoré vraj malo byť vo výške cca 1700 m n.m. Avšak, to boli zjavne iba nejaké dezinformácie, pretože sme zistili, že sme mali asi kilometrové prevýšenie, lebo jazierko bolo vo výške zhruba 2100 m n.m. Ale bola to nádhera… Vyraziť do kopcov.
Zlatý klinec programu bol asi ten, že…som prvýkrát niekde tak vysoko jedla čerstvý ananás. Chalani mali normálne ananás. A vyhlásili, že každý, kto si dá kúsok cibule, dostane aj ananás. Tak som sa premohla a dala som si kus. Bola to obrovská cibuľa, tak asi ju chceli nejako rýchlo zjesť.

Na tretí deň sme sa po raňajkách presunuli autami na parkovisko pod Tre Cime, čo je asi najznámejšia časť talianskych Dolomít. Neviem, nie som si istá. Cesta nahor bola samá serpentína, a som premýšľala nad tým, ako sa pôjde dolu,…vybavovali sa mi v hlave všelijaké filmové scenáre. Vyšli sme však. Naložili sme si batohy na chrbát a šlo sa. Cestou sme vystúpili nad jedno jazero, kde boli pozostatky zákopov. Z prvej svetovej vojny. Neviem si celkom dobre predstaviť, ako sa tak v horách bojovalo. Lebo si myslím, že kto prvý obsadil kopec, tak už ho nepustil druhej strane. Veď musel mať nehorázny prehľad, čo sa pod ním deje. Možno nepriateľ stúpal v noci, prípadne skákal z lietadla. Neviem. Ale bolo to dosť rozľahlé územie, na ktorom bolo viditeľné pozostatky akéhosi opevnenia.
Po malom občerstvení sme sa pobrali ďalej. Vyšli sme hore, aby sme mohli zase schádzať dolu. Už bola únava v pokročilom štádiu, takže cesta dolu po kamennej suti nebola príjemná asi nikomu. Z cestičky po suti sme videli chatu, v ktorej sme mali byť ubytovaní v ďalšiu noc a uvažovalo sa, či kvôli únave nevymeníme chaty. Ale nakoniec sa šlo podľa plánu. Keď sme došli do chaty, hneď sme sa šli zložiť. Chalani obsadili jednu miestnosť a dievčatá druhú. Postele boli TROJPOSCHODOVÉ. Som spala úplne hore. Ináč nezvyknem, lebo mám skúsenosť, že sa mi hore zle dýcha a nemala som až také obavy ani z toho, že by som mohla capnúť na zem, lebo ako som ľahla večer do spacáku, tak som mala pocit, že som ľahla do korýtka. Dočista som mala pocit, že spím v jame.

Štvrtý deň sme mali odpočinkový. Každý si mohol robiť, čo chcel. Tak som sa po raňajkách a ranných chválach vybrala s Matějom a Štěpánom na … nazvem to sedlo, lebo nič lepšie mi nenapadá. Nad tým sedlom bol ešte štít a na ňom kríž, ale keď sme vyšli na sedlo, zbadali sme, že nebude také jednoduché vyliezť naň a ani by sme to časovo nestíhali. Tak sme len pookrievali pri novom pohľade. Naspäť som sa vrátila s inými chalanmi, ktorí síce šli ešte pred chválami, ale sa zastavili niekde, kde si tiež svoje odchválili (počuli sme nejaký spev, ktorý sa podobal na Zachariášovo kantikum), takže nakoniec naša trojica dobyla sedlo skôr.
Myslela som, že k chate neprídeme včas, lebo chalani horolezci objavili nejaké skaly, tak sa na nich začali škriabať. A bola ponuka aj pre mňa, lebo som asi deň predtým spomenula jednému, že by som to chcela vyskúšať, ale keďže s tým nemám žiadne skúsenosti, vonkoncom sa mi nechcelo rozbiť len tak. Tak som povedala, že ďakujem za vtip a len pozerala, ako „im to lezie“. K chate sme prišli napodiv včas a dokonca sme neboli ani poslední.
Omšu sme mali teda pri jazierku. Tí, čo prišli medzi prvými, postavili z kameňov oltár a prichystali všetko potrebné. Po omši sme mali obed a potom sme putovali na tú chatu, čo sme videli deňpredtým. Tam nás ubytovali zase v podobných dvoch miestnostiach, ale už sme boli pomixovaní aj s cudzími. Sme sa dohodli, že vešpery budú o siedmej a opäť bol voľný program. Pri večeri Raffaela začala s tým, že nás má rada. Tak sme hneď vedeli, že za tým bude nasledovať niečo … zaujímavé. A veru. Povedala, že by sme mohli si ráno privstať, aby sme vyšli skôr a pozreli si zvrchu východ slnka. Stretlo sa to s porozumením a každý sa tešil. Alebo sa tak aspoň tváril. Ale možno to skoré vstávanie bolo len kvôli tomu, aby sme to vôbec všetko v piatok stihli: prejsť naspäť k autám pod Tre cime, presunúť sa kdesi za Padolu, či kde, prebaliť si veci, a vyjsť k chate Berti.

Takže piaty deň začal raným výstupom kvôli východu slnka. Ale ako som písala vyššie, východ sme nestihli, keďže sa odchod nepodaril včas. No…zorganizovať 20 ľudí je niekedy trošku väčší problém. A hoci sme slnko už nestihli pri rozbehu na oblohu, aj cesta nahor počas východu bola pekná. Ako sa tak postupne osvetľovali vrchy okolo…
Hore sme si urobili hromadnú foto a šli sme ďalej. Obed a omšu sme mali pri ďalšej chate neďaleko Tre cime. A už sme stretali aj viac turistov. Tak sme „bondžornovali“ každú chvíľu. A pozerali po skalách pozorujúc horolezcov. Najmä Filip, Petr a Pepa pozerali a nevedeli sa dočkať, kedy aj oni polezú. Keď sme prišli ku Tre cime, tam to fakt už bolo prepchaté ľuďmi. Nie až tak, ako som zažila raz na Rysoch v Tatrách, ale…bol tam hluk. Tak sme sa tam veľmi nezdržiavali a šli dolu k autám. A všetci sme sa bezpečne dostali dolu, kde sme sa počkali na parkovisku a odparkovali nešťastný Espace s prebytkom jedla, čo sme dostali od talianskych sponzorov – neviem, či od sestier, alebo koho, ale bolo toho veľa. Debnička paradajok, uhoriek, jabĺk, krabica sušienok, krabica nejakého pečiva, taška arabského chleba, jeden veľký, ba obrovský kus syra, asi štyri štangle trvanlivej, kvalitnej talianskej salámy suchej a….a by už aj stačilo. Nespomeniem si na viac. Šli sme kdesi za Padolu, pod chatu Berti. Chalani sa šli okúpať. Po nich sme šli my. Do potoka. Aká kosa. Ale skvelé to bolo. Nuž…tuším okolo siedmej večer sme sa vybrali hore. Cesta mala trvať vraj hodinu. (To bolo prvé značenie, kde bol nejaký čas! … alebo to bolo iba z ústneho podania?) Ale keď som pozrela k chate, zdalo sa mi nemožné, aby sme to za hodinu vyšli. Ale…vyšla som…dokonca ešte skôr. Lebo som šla sama. A keď idem sama, nerozprávam, ale iba idem, z nohy na nohu. A pravdupovediac som sa musela vyrovnať s tým, že som v Alpách a nevyjdem na žiadnu tritisícovku. To ma fakt dorazilo. Takže som mala všelijaké myšlienky a som tou cestou zo seba vybíjala sklamanie. Lebo mi bolo jasné, že nad 3000 nevyleziem.
Keď som bola pred koncom, už som nevládala. Mala som iný ruksak (…bratov požičaný sa rozpadol; Matúš, prepáč, kúpim Ti nový), ktorý bol väčší, takže som mala pocit, že som vzala aj viac vecí. No…ale keď už som ledva išla, zacítila som vôňu špekáčikov s horčicou. Vedela som, že ich jesť nebudem, ale…dodalo mi to trochu sily a zhlboka dýchajúc, že sa nasýtim aspoň vôňou, som vyšla hore spolu s Michalom, ktorý ma dobehol. Keď vyšli ostatní, vytrepali sme sa do našej izby. Bola tam taká trma-vrma, že som si len bezmocne sadla na lavičku a čakala, ktorá posteľ ostane voľná a potom sa na ňu zložila. Mala som hlad, tak som si šla vypýtať chlieb od Pepu, ktorý mi ho zbalil ešte na predchádzajúcej chate, lebo sa mi nevpratal do batohu, lebo k jednej polovici pribudla druhá … a dolu pod chatou mi ho nechcel dať, napriek tomu, že už som mala iný vak, do ktorého by sa mi zmestil. Gentleman jeden. Ako som tak na nich čakala, totálne ma prekvapili. Veľmi som ich nevnímala, že o čom sa bavia, a tak mi nejako nedocvakávalo, že prečo ukazujú na mňa a čosi vravia, tak som sa snažila prestať myslieť na svoj žalúdok a započúvala som sa do ich rečí. Začula som čosi také, že vezmime Maju. Ešte furt nechápajúc som pýtala ten chlieb. A potom mi docvaklo. Oni ma chcú vziať na ferratu! Michalovi to ponúkli tiež, ale to som ešte nevnímajúc nepočula, prečo nechcel. A ja…som…som na nich asi oči aj vyvalila. A povedala, že…dobre, ale, že nič nemám so sebou.
Aby ste chápali. Tí traja horolezci s Františkom (Filip, Pepa a jeho brat Petr) si totiž z auta brali výstroj, lebo sobota bol deň, keď si každý zase mohol robiť, čo chcel, a oni plánovali ísť na ferratu. Aby bolo jasné, ferrata je … ako to vysvetliť? Proste je to cesta, pre niekoho necesta, po skalách, kde je do skaly miestami ukotvené lano, o ktoré sa človek istí a lezie hore. Toľko v skratke, mojím maximálne laickým pohľadom.
To, že nič nemám, nebrali ako vhodnú výhovorku; že mi požičajú svoju výbavu, že sa to poskúša, niekto si vezme Františkovu výstroj a proste sa to nejako „počendžuje“. Tak som ešte kukla na Františka, že čo on na to, že či mu nevadí, že nepôjde. Nakoľko sa vyjadril v tom zmysle, že on si s nimi užije ešte týždeň navyše, že nemusím mať obavy, že by mu to vadilo (a možno aj preto, že keď som s ním šla od Tre cime v aute tak som si tam vzadu sťažovala, že v Alpách nevyjdem na tritisícovku). Tak som privolila.
A sa to nejako rýchlo roznieslo. Aleš, keď mi v izbe upravovali sedák podľa mojich potrieb, sa so mnou „pre istotu“ rozlúčil, že ma rád poznal. A všetci na mňa oči vyvaľovali, že na čo som sa to dala. Všimla som si potom, ako Raffi sa rozpráva s Pepou…hmm, žeby mu dávala inštrukcie, že sa musím vrátiť späť živá a zdravá? Neviem, nevyzvedala som. To mi len tak napadlo, keď som ich videla. Každý proste to bral, že je to strašné riziko, len mne to nedochádzalo. Po večeri sme zase schmatli erárnu gitaru a spievali si, pričom chalani vybrali jednu ferratu. Chceli sa spýtať chatára na jeho názor, ale ešte predtým sa zakecali s dvomi turistami, a…z ich debaty som zachytila len slová: „nebezpečné“ a „žiadne skúsenosti“. Tak som sa potom spýtala, že…či to má zmysel ma niekde brať, načo mi povedali, že vravel, že to nie je nebezpečná ferrata, že sa to dá zvládnuť. A debata s chatárom bola taká chaotická, že asi nikto nerozumel nikomu. Tak sme si povedali, že to skúsime. Hmmm, mám pocit, že keď to čítate, chytá sa Vás asi riadna panika. Ale berte to tak, že píšem tento mail, to znamená, že minimálne ruky mám v poriadku. A ak Vám to dáva aspoň kus zmysel, tak aj hlava je OK, no nie?
Spánok počas noci, ktorá ma doviedla do šieteho dňa, bol presne taký, ako aj po iné noci. Nespala som nejako dobre. Jednu noc mi bola zima, druhú noc niekto chrápal. Keď sme šli na východ slnka, tak som sa zobudila, že mi je teplo a nevedela som zaspať a teda ani dočkať toho, kedy už budem môcť vstať, lebo som sa nehorázne nudila v posteli. A túto noc som sa tiež nejako predčasne zobudila, zase nevediac koľko je hodín, len som dúfala, že čoskoro bude zvoniť budík. A niečo aj zazvonilo. A chalani sa vystriedali na záchode, ale…ľahli si späť, tak som premýšľala, že čo sa deje. Žeby sa rozhodli, že sa nikam nejde? Žeby pršalo? Som si povedala, že sa nebudem starať. A potom zazvonil budík a sa vstávalo. Petr uvaril vonku puding. Poslušne som jedla s nimi, hoci som nemala absolútne chuť a desila som sa toho, že ma kdesi na skalách začne preháňať. A potom sa vyšlo.
Značenie okolo chaty bolo dosť divné, takže kým sme sa dostali na správnu, značenú cestu, šli sme všelijako, prešlo cca polhodiny. A ja som bola unavenááááááááá. A potom to prišlo. Cesta ku ferrate mala trvať asi 2 hodiny. A keď som zistila, že idem ešte iba hodinu, že je to furt do kopca a po tej otrasnej, šmýkajúcej sa suti…no…na moju únavu to malo asi taký vplyv, že som nadávala sama na seba, že aká som sprostá, že na čo tam leziem, že som mohla ešte spať. Pepa s Petrom tuším tiež síce spomínali, že by ešte spali. Ale čo si myslel Filip? To neviem, lebo ten bol ďaleko pred nami. Sme na neho pozerali, že ako mu to rýchlo ide. Potom nám povedal, že ho bolela hlava…hmmm, žeby mala bolesť hlavy vplyv na rýchlosť chôdze?
Našťastie som sa nevzdala a vyšla som na rázcestie. Ďalej hore sa šlo do sedla, my sme však odbočili na trojuholníkom značenú cestu, na ferratu. A tam sme míňali opäť pozostatky z vojny. Rôzne skrýše vojakov, ich dočasné obydlia. Keď sme došli k prvému lanu, tak sme sa zastavili, hodili opäť čosi do žalúdka, a vystrojili sa. Sedák som si dala takmer sama, s prsákom mi pomohli a Filip to potom všetko spojil nejako dohromady, pričom všetko komentoval, aké uzly robí a tak, ale nerozumela som mu ani slovo. Teda…rozumela, veď češtine obstojne rozumiem, len zmysel mi to nedávalo.
Ešte cestou od chaty, cca po piatich minútach chôdze mi začal vysvetľovať, ako sa budem istiť. Zhruba som si to vedela predstaviť, ale najlepšia je predsa len tá prax. Bolo mi povedané, že vždy, keď dôjdem k miestu ukotvenia, tak najprv prepnem jednu poistku a potom druhú, že vždy proste musím byť aspoň jedným lanom istená. Tak…veď to sa ľahko pamätá. Horšie však už bolo to, že povedali, že …nazvem to karabíny… mám dávať na ne pozor, neotrepávať ich príliš o skalu. No ale ako, keď skaly sú všade??? A najťažšie bolo si zvyknúť, že keď niekto zakričal zhora: „pozor, kameň“, tak sa nepozrieť hore, ale prikrčiť sa k skale. Ach, tá ľudská zvedavosť!!! Ale rýchlo som si zvykla, že fakt je hovadina pozerať odkiaľ a kde ten kameň padá. To dá rozum. V podstate mi to aj napadlo, ale bolo dobré, že to povedal aj niekto iný, lebo si človek lepšie uvedomí, že je to rozumné.
A celá tá ferrata? Bolo to niečo úžasné. Ak by sa dalo, šla by som zas a znova. Nikdy sa mi ani len nesnívalo, že by som mala možnosť skúsiť nejaké lezenie, takže som si to vychutnávala. Problém som mala akurát so skrehnutými prstami, ktoré pomaly otvárali poistky. Ale vraveli mi, že mám ísť pomaly, tak, ako to mne vyhovuje, že sa nemusím plašiť. A myslím, že som veľmi nezdržiavala.
Môj ekzém na to šplhanie trochu doplatil, lebo kým bola zima som mala síce rukavice, ale ako sme vyšli na slniečko a začalo pripekať, zhodila som čo najviac vrstiev, čiže aj rukavice, takže ruky som mala nechránené. Ľutovala som, že nemám kraťasy, ale som uznala, že predsa len je lepšie mať dlhé nohavice, že sa menej oderiem. To odratie bol naozaj môj jediný problém. Nemala som strach, že sa zabijem, že spadnem. Iba obavu z toho, že sa šmyknem a obijem na skalách. Ale nič také sa nestalo. Cestou hore boli asi len tri krátke úseky, kde som veľmi nevedela, ako vyliezť. Tak na jednom ma trochu potlačil zdola Pepa a tie ostatné som sa zaťala a vyšla sama. Keď som nevedela kam dať nohy, tak som sa proste držala hlavne rukami a nohami sa snažila aspoň kus zachytiť do nejakého výbežku.
Celkom ma zabával ešte aj fakt, že chalani sa xkrát spýtali, či som fakt už niekedy neliezla. Zakaždým som ich musela presvedčovať, že nie. A že dokonca ani neposilňujem, lebo Petr vravel, že videl nejaké bicepsy u mňa. Vtipné. Ukončili sme to napokon tým, že som liezla kedysi na stromy, keď to bolo potrebné. Ale som potom dodala, že som mala problém z nich zliezť…asi nie príliš potešujúci fakt v počas lezenia hore, čo?
Cestou k vrcholu sme aj z druhej strany videli pozostatky z vojny. Dokonca aj napoly spráchnivené rebríky, na ktoré by ma teda nik bez lana asi nedostal. Videli sme lietadlo pod nami. Asi pristávalo. Možno nejaké súkromné. Ale čo tam po lietadle?
Pohľad na novú panorámu hôr bol neskutočný. Pod nami bola dolina, za ňou zelené kopce, za nimi ďalšie vrchy, zasnežené. Tuším spomínali, že jeden vrch, najvyšší, bol rakúsky Grossglockner. A pod krížom na vrchole, ktorý nebol celkom vrcholom, lebo vedľa neho sa týčilo niečo vyššie, možno aj tritisícka, bola vrcholová kniha. Tak sme sa zapísali a zápis pred nami nás omráčil: 4,41 Mission sunrise. Žeby niekto išiel pred polnocou hore? Trochu bláznovstvo. Tak sme to zhodnotili, že možno niekde v polke cesty pod vrcholom prespali.
Hodili sme do neba jeden Anjel pána, zjedli kopu sladkostí, nech to nevláčime späť, vyfotili seba i výhľad. Dokonca, aby som nezabudla, videli sme Tre cime. Už keď sme prišli na chatu, tak večer vraveli niektorí, že je to „čoby kameňom dohodil“, že sme to autami pekne obišli, že snáď by to šlo prejsť aj peši. A fakt! Bolo to pekne vidieť. Naozaj to bolo blízko. Ale blízko je v horách dosť relatívny pojem.
Cesta späť bola rovnako lahôdka ako na vrchol. Možno bola cesta dolu horšia z toho dôvodu, že keď ide človek hore, tak trebárs nevidí, kam sa môže uchytiť, ale prsty na rukách sú predsa len citlivejšie na hmat ako pevné turistické topánky, takže cesta nadol je možno zložitejšia, lebo človek veľmi dolu nevidí, kam dať nohu, najmä ak je na nejakom previse, alebo ako to nazvať. Takže … mala som na pár miestach problémy. Asi dvakrát, či trikrát mi radil Petr: daj nohu doľava…ešte, ešte..nižšie, viac vpravo…a podobne. Ale väčšinou som si to zliezla sama. Veď sa ani nedalo očakávať stále nejakú pomoc, lebo stále medzi dvoma úchytmi lana mal byť upevnený len jeden človek a niekedy to bol dlhší úsek, ktorý sa končil niekde, kde nebolo vidieť, takže ma nemohli kontrolovať. Ale to nevadilo. Lebo keď som nevedela ako, tak som zliezala presne tak, ako som vyliezala: len som sa pevne uchytila rukami a nohami som hľadala aspoň malinkatý kúsok na stúpnutie. Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa, ja sa tam chcem vrátiť!!!!!!!!!!!!!!!!
Ešte jedna úsmevná historka. Keď sme boli pred vrcholom, zhruba okolo deviatej letela okolo sedla helikoptéra. Tak sme si robili vtipy, že si myslia, že to prišli po nás. A…neboli sme ďaleko od pravdy, lebo sme sa dozvedeli, že František pri ranných chválach sa tak s obavou pozeral tým smerom, načo sa ho Denisa snažila upokojiť, že tak rýchlo by nestihli nabrať žiadnu mŕtvolu.
A nastala noc a nastalo ráno, deň siedmy. Ani sme neraňajkovali, len sa rýchlo pobalili a o ôsmej sa rýchlo hromadne pofotili a upaľovali dolu a po rozlúčke každý s každým, kto sa nemal už na ceste späť s tým druhým stretnúť sa ľudia prerozdelili do áut a vyrazilo sa na … rovnako strastiplnozábavnú cestu domov, ako bola aj cesta do Talianska. Veďže ešte vydržte a dočítate ďalej.
Nuž, fakt, asi aby nám nebolo málo, cesta naspäť musela byť minimálne tak vzrušujúca, ako cesta do Dolomitov. Do Čiech sa vracali štyri autá. Boli sme dohodnutí, že pôjdeme dve a dve autá, z toho dôvodu, že sme kdesi v Rosenheime mali vyhodiť troch ľudí, ktorí to mali namierené ešte niekde inde. A aby nemuseli všetky autá čakať kvôli nim, tak sa to takto podelilo. A všetko sa to začalo tým, keď Denisa na pumpe zaspätkovala, že či má natankovať benzín alebo naftu. Potom sme mali dve neplánované zastávky, keď Petrovi prišlo nejako zle. V Rosenheime sme teda všetci pookriali na jednej fare u jedného Denisinho známeho. Ochladili sme sa, osviežili a ja som prestúpila do auta s klímou. Huráááá.
A potom to všetko začalo. Felícia natankovala nejaký divný benzín, takže jej auto nejako neťahalo. Jana mala trochu obavy, že čo sa to deje. Po čase sa to však nejako upravilo. Ale „priateľovi na telefóne“ volala viackrát, pretože tým sa to neskončilo. Medzitým ešte volal Štepán z Espacu, že ako sa nám ide. Jana vravela, že dobre. A ako zložila, auto jej začalo robiť problémy.
Po čase jej prestávali svietiť svetlá. Ale iba predné, lebo my sme zadné videli normálne. Tak sme zastali 6 km pred hranicami. Premýšľajúc, že či pôjde Citroen vpredu, aby sme mu svietili na cestu, a aby nás nejako pustili cez hranice. Ale Felda šla prvá, svetlá svietili v pohode. Možno nejaký kontakt potreboval nábeh na nerovnosť a skočil do správnej polohy. A potom, asi 2 km pred Zdicami stojíme na diaľnici zase. Pekne s trojuholníkom kdesi v pozadí, ktorý však nejako nechcel stáť. Čo sa deje? Auto vydáva pretekársky turbozvuk…. Premýšľali sme, že odtiahneme do tých Zdíc kdesi na pumpu auto a necháme ho tam. Nakoniec sme sa rozhodli, že ťahať predsa nie, že s tým nik nemá skúsenosť. Denisa prehovorila Janu, nech skúsi dôjsť s tým autom pomaly sama. Nechala sa prehovoriť. Nastúpili, a .. nenaštartovali už. Výbuch smiechu. Možno to také veselé nebolo, ale my sme sa napriek všetkému zase pobavili (hoci možno bol už u niektorých primiešaný aj kúštik hystérie). Že predsa len dôjde k tomu, že budeme ťahať. Vytiahli sme lano z Feldy, ale… nebolo ho o čo uchytiť. Hľadali sme ten „dzindzík“, ale na Felde nič také nebolo. Nechápala som. Dievčatá potom našli také trojuholníkové oko na nárazníku pri pravom kolese. Pozerala som však na to dosť skepticky. Prišlo mi nejaké zhrdzavené. Absurdné. Ale…priviazali sme, lebo inú možnosť sme nemali. Pohli sme sa vskutku pomaly. A potom sme prišli na to, že Citroen ide, ale Felda stojí. Tak sme sa rozosmiali, že už fakt nemáme inú možnosť, ako zavolať odťahovku. Odviazali sme lano, strčili ho do auta a Jana volala odťahovku. Prišli pomerne rýchlo. A keď nastúpila Janča a sme sa pohli, pobavila nás poslednou epizódkou: sa jej pýtal odťahovák, že kde je to oko, o ktoré sa má lano priviazať. … Chápete? Sme sa nehorázne rozosmiali. A prišli sme na Karmel. O štvrť na dve v noci, namiesto o plánovanej jedenástej.
Aby toho nebolo málo, dodávam, že Espacu praskol výfuk, či čo, takže došli len tak-tak. Otec Peter mal vraj mikrospánok, takže tiež kdesi čosi šuchli. Ešteže sa im nič horšie nestalo. A ako som sa dozvedela, Felda má vraj pokazený alternátor a čosi sme stratili z výfuku. Ale možno splietam, lebo také technické veci si nie som schopná zapamätať. Jedno je isté. Jej to kdesi na palubnej doske blikalo, ale keďže pražilo slnko, nikto to nevidel a všimli si to až keď sa zotmelo….takže desiatky km sme prešli s poruchou. A potom 50 km pred Prahou si „babička“ povedala DOSŤ a prestala ísť. Vďaka Bohu sme došli všetci zdraví. A dúfame, že k Citroenu sa pridá aj auto o. Františka s chalanmi, ktorí ešte ostali v Alpách dlhšie.
A aby to bolo kompletné, ako vyzerala cesta domov v ostatných autách, pridávam príspevok Matěja z Espacu: Co se týče Renaultu Espace, vypadal závěr cesty stručně takto:
Krátce za německo-českou hranicí (náhodou) začalo být auto nápadně hlučné, tak jsme po pár stech metrech odbočili na pumpu s odpočivadlem (náhodou tam přítomnou), znovu zkoušeli nastartovat… Pumpařka našla štůsek vizitek na opravy, odtahy atd., zavolali jsme na první a asi za 2 minuty přijelo auto s odborníkem, který jel náhodou kolem. (Jinak by prý jen výjezd stál 2000 korun, takhle nic nechtěl.) Z dálky se ušklíbal a než přistoupil k autu, neodpustil si dotaz: „S tímhle (vrakem) jezdíte na silnici?!“ A dodal, že jakákoli oprava našeho vozu bude dražší než jeho hodnota. Pak si poslechl motor a podíval pod podlahu (jako my předtím) a potvrdil mou domněnku, že půjde o děravý výfuk. Radil, abychom jeli dál, že funkčně autu nic není a může jet třeba do Ameriky, ale může začít hořet podlaha, pročež je dobré jezdit co možná rychle a s co nejnižšími obrátkami motoru – zkrátka aby výfukových plynů šlo co nejmíň a přitom provívaly dozadu za auto. Na dálnici to šlo, i v Praze jsme to naštěstí zvládli bez plamenů.

…

Tento příspěvek byl publikován dne 17. 7. 2007 (Úterý) v 22.24 v rubrice Deníky z cest. Komentáře můžete sledovat přes RSS 2.0 kanál. Můžete zanechat komentář nebo trackback z vašeho webu.  Verze pro tisk .